Spišské Hanušovce

Neveľká obec Spišské Hanušovce leží na pravom brehu Rieky, neďaleko hraníc s Poľskom, v blízkosti Pieninského národného parku, ktorá pôvodne vznikla na starej obchodnej ceste vedúcej cez Spišskú Starú Ves do Poľska. Orientačný archeologický výskum potvrdil osídlenie územia už v dobe kamennej. V archívnych dokumentoch sú Spišské Hanušovce známe ako Hanus – Villa, Hanusfalu, Hanuszdorff (1773), Hanuschfalwa, Haritschan, Hannsdorf (1786) a od roku 1927 ako Spišské Hanušovce.

Základné údaje

• nadmorská výška - 614
  
• počet obyvateľov - 656
  
• dopravné spojenie - autobus, auto
• okolité obce - Matiašovce, Reľov, Jezersko, Veľká Franková, Malá Franková, Osturňa

Najstaršia zmienka o obci pochádza z roku 1313, kedy mnísi lendackého kláštora kvôli zabezpečeniu svojho majetku, dali v tomto roku Henrikovi z Kežmarku les „Privitz (Prinitz)“, aby na ňom založil osadu Keheľ (Kehhelho). Časť majetku Henusa a Hermana na potoku Rieka prešla do vlastníctva šľachtica Mikuláša, ktorého syn magister Denk ešte v roku 1344 bránil lendackým krížovníkom v držbe Hanušoviec.
Obec patrila až do roku 1593 k panstvu lendackého kláštora, kedy krížovníci odišli. Keď ju v tomto roku kúpil Juraj Horvát-Paločaj (Horvath-Palocsay) s Nižnými Lapšami za 11 000 zlatých, stala sa súčasťou nedeckého panstva. Okolo roku 1635 bolo v Hanušovciach 9 sedliackych domov, 1 richtársky, 4 opustené, 17 želiarskych domov, 1 dom patril cirkevným želiarom a 2 domy šoltýskym želiarom.
Kvôli finančným ťažkostiam musel Štefan Paločaj ml. v roku 1670 nedecké panstvo dať do zálohu Silvestrovi Joanellimu de Toluano, pochádzajúceho z Talianska. Silvester sa venoval baníctvu a v rokoch1663 – 1681 vlastnil bane na Spiši. V roku 1683 nedecký zámok napadli Tököliho kuruci a Silvestra odviezli do väzenia v Košiciach. Hanušovce v tom istom roku (1683) získala za dramatických okolností rodina Tököli (Thököly) a zmenili sa na majetok Kežmarského hradu. V rokoch 1683 – 1684 nedecký zámok okupovali kuruci na čele so spišským šľachticom Jánom Hrhovským (Görgöy). Keď sa horné Uhorsko ocitlo opäť pod cisárskou vládou Leopolda I. (1684), panovník ako odškodnenie rodine Joanelli vrátil hrad, na ktorý prišla vdova po Silvestrovi, Katarína. Veľkým nešťastím Hanušoviec bol požiar v roku 1686, ktorý priviedol obyvateľov na mizinu.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1700 vlastnil obec štát. 6. augusta 1701 (niektoré pramene uvádzajú rok 1692) ju do zálohu s inými obcami za 20 000 zlatých dostal nitriansky biskup a jeden z popredných realizátorov protireformačnej politiky Ladislav Matiašovský. Keď v roku 1702 kúpilo mesto Kežmarok panstvo kežmarského hradu, získalo takto aj Hanušovce. 10. júla 1703 bol Kežmarok slávnostne uvedený za majiteľa obce. Na základe zdedeného záložného práva po biskupovej smrti, prešli do roku 1721 Hanušovce do vlastníctva Márie Okoličániovej, vdove po Jurajovi Matiašovskom (Mattyaszovszkom). Kežmarok v rokoch 1724 – 1732 prenajal obec barónovi Pavlovi Medňanskému, druhému manželovi Judity Joanelliovej.
V roku 1732 od Kežmarku obec kúpil za vyše 20 000 zlatých mešťanosta Dávid de Spillenberg z Levoče a jeho manželka Eufrozína Radvany z Radvane. Dávid pochádzal zo slávnej lekárnickej rodiny, ktorá sa do Levoče prisťahovala v roku 1559 z bavorského Augsburgu. Majetok zdedil ich syn Ladislav Spillenberg. Posledným zemepánom v obci bola Mária Spillenbergová, vdova po Štefanovi. Jej dedičkami boli Lujza Révayová a Lujza Barczayová, po ktorých prešla kúria i s pôdou na rodinu Hrhovských (Görgöy) a napokon na rodinu Gergelyi.
Nárast obyvateľstva v 19. storočí zdecimovali zlé životné podmienky a epidémie. V roku 1801 v obci žilo 592 obyvateľov a v roku 1816 – 651. Počas cholerovej epidémie, ktorá sa začala šíriť 24. augusta 1831, v Hanušovciach ochorelo 109 ľudí, vyzdravelo 54, zomrelo 40 a v čase hlásenia Spišskej župe boli 15 pod lekárskym dohľadom. V roku 1850 tu žilo už len 609 Hanušovčanov. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, pastierstvom a povozníctvom. Ženy sa venovali tkaniu plátna a handrových kobercov. V roku 1847 sa mnohí vysťahovali do Temešváru.
Okolo 22. decembra 1918, v snahe pričleniť slovenské územie k Poľsku, obec obsadilo poľské vojsko. V prestrelke zahynul jeden československý a jeden poľský vojak. V medzivojnovom období sa obyvatelia živili poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Začiatkom 20. storočia (1902) tu vzniklo potravné družstvo. Obec oslobodila 27. januára 1945 sovietska armáda.

Poloha obce v blízkosti Pienin a Pieninského národného parku, ako aj nie veľká vzdialenosť od Vysokých Tatier veľmi pozitívne vplýva na jej rozvoj najmä v oblasti cestovného ruchu a služieb. Obec poskytuje široké možnosti pre letnú aj zimnú turistiku spolu s výbornými lyžiarskými podmienkami v blízkych lyžiarskych areáloch. Obdivovatelia histórie tu zase nájdu v centre obce sa nachádzajúci barokový rímskokatolícky Kostol sv. Andreja Apoštola, postavený na základoch gotického kostola zo 14. storočia patriaceho lendackým krížovníkom, neskôr prestavaný do slohu klasicistického, či prícestnú neskorobaroková Kaplnka sv. Barbory z roku 1803. Druhú prícestnú Kaplnku Nanebovzatia Panny Márie postavili v roku 1815.