Červený Kláštor

Vyhľadávaná obec Červený Kláštor leží vo výške 465 m.n.m. na pravom brehu Dunajca, pri ústí potoka Lipničanka. Z obce je prekrásny výhľad na panorámu Pienin a ich najväčšiu dominantu Tri Koruny. Otvorením pešej lávky ponad rieku Dunajec sa stal Červený Kláštor vstupnou bránou do slovenských ako aj poľských Pienin a oboch národných parkov.

V administratívnych hraniciach Červeného Kláštora sa dnes nachádzajú aj pôvodné osady Nižné Šváby a alkalicko-sírnaté kúpele Smerdžonka.

Dejiny obce sú zviazané so starobylým kláštorom, ktorý v roku 1319 založil strážsky magister Kokoš Berzevici darovaním obce Lechnica reholi kartuzánov zo Skaly Útočiska, na základe rozsudku zmierovacieho súdu z roku 1307 za zabitie Fridricha z Hrhova.
Kartuziánski mnísi tu v roku 1330 začali s výstavbou drevených domčekov – pustovní, ktoré neskôr spolu s už existujúcim benediktinským dreveným kláštorom prestavali na objekty z kameňa a tehly. V 14. storočí sa kláštor veľmi rýchlo vzmáhal - kartuziáni tu postavili kamenné samostatné domčeky pátrov - otcov, kostol, budovu konventu a hospodárske objekty. V tomto období získal kláštor aj mnohé dotácie a výsady (právo mlyna, rybolovu, varenia piva), nakúpil ďalšie majetky a stal sa veľkým feudálnym panstvom. K majetku Červeného Kláštora patrilo v tom čase 12 obcí. Aj za hradbami kláštora pulzoval čulý život - kartuziánski mnísi tam usilovne prepisovali mníšske kódexy, venovali sa alchýmii, astrológii a liečiteľstvu.Toto obdobie rozmachu však veľmi dlho netrvalo, časté spory s pánmi z Czorsztyna, obsadenie kláštora husitmi (v rokoch 1431 až 1433), pustošivý vpád vojsk hradu Niedzica v roku 1545, či boje o uhorský trón po bitke pri Moháči znamenali jeho úpadok.
Po odsune kartuziánov do Poľska v roku 1563 Červený Kláštor zrušili a kláštorné panstvo sa dostalo do súkromného vlastníctva viacerých majiteľov (Thököly, Horváth z Plavča, Rákóczi).
Až po takmer 200 rokoch sa za hradby Červeného Kláštora opäť vrátil život, v roku 1711 totiž prišli do Červeného Kláštora kamandulskí mnísi. Tí kláštor postupne zrenovovali podľa svojich potrieb a prestavali v barokovom štýle. V roku 1747 kamanduli vysvetili opravený a vymaľovaný kostol sv. Antona Pustovníka, ku ktorému o tri roky neskôr dostavali vežu. V kláštore sa nachádzali stajne pre dobytok, vozovňa, sladovňa a pivovar. K objektu patril aj mlyn a sklárske dielne v Reľove, Veľkej Lesnej a Hutách. Medzi mníchmi bolo viac významých osobností - vynikli najmä fráter Cyprián a rehoľník Romuald Hadbavný. Bylinkár a liečiteľ fráter Cyprián zostavil herbár so štvorjazyčným opisom 272 druhov rastlín nazbieraných v Pieninách a Belianskych Tatrách. Významnou osonosťou tohto obdobia je Romuald Hadbavný, ktorý v roku 1750 preložil do slovenčiny Sväté Písmo, v roku 1763 dokončil práce na latinsko-slovenskom slovníku. Kamandulskí mnísi sa zaoberali poľnohospodárstvom a rybolovom, no venovali sa alchýmii, liečeniu chorých a písomníctvu. Rehoľa sa riadila prísnymi kódexom - mnísi žili oddelene v celách a striktne zachovávali mlčanlivosť, výnimku tvorilo iba známe "memento mori" (pamätaj na smrť). V tomto období dostal objekt kláštora podobu, v ktorej ho môžeme obdivovať dodnes.
Jozef II. v rámci svojích reforiem zrušil všetky rehole a ich kláštory, z ktorých nevyplýval "poznateľný úžitok". Tento osud stretol v roku 1782 aj Červený Kláštor. Jeho zariadenie bolo rozobrané, archív a knižnica bola odnesená do Budapešti, kostolné zariadenie odpredali do Muszyny v Poľsku, budovy a pozemky prešli do majetku štátu a boli spravované tzv. náboženským fondom až do roku 1820, kedy ich František I. daroval gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove.

Ideálna poloha obce priamo v srdci Pienin a Pieninského národného parku, ako aj nie veľká vzdialenosť od Vysokých Tatier veľmi pozitívne vplýva na jej nevídaný rozvoj najmä v oblasti cestovného ruchu a služieb. Široké možnosti pre letnú aj zimnú turistiku spolu s výbornými lyžiarskými podmienkami a s tým súvisiace každoročne sa zvyšujúce množstvá turistov umožňujú naplniť jeho ubytovacie a stravovacie kapacity takmer celoročne.